26. 6. 2017

Po Slovensku: Kras


Pred nedávnom sme sa s Ivonou vybrali na niekoľkodňový výlet po Slovensku. Presnejšie, po zákutiach nám obom neznámych. Prvým z nich bol Slovenský kras a ubytovali sme sa v Gemerskej Hôrke. Táto malá obec  sa nachádza kúsok od asi dvakrát väčšej malej obce Plešivec, ktorá leží na južnej trase, smerujúcej ďalej na východ krajiny. Práve tu sme vystúpili z autobusu  a vydali sa smerom k penziónu Skalná ruža, ktorý nám bol po dve noci prechodným domovom. Cestou sme sa pokochali gotickým kostolom postaveným v štrnástom storočí.





Po príchode do penziónu nám majiteľka odovzdala kľúče od izby a poskytla možnosť nakúpiť v obchode (bola sobota poobede, takže už bolo oficiálne zavreté). Po tom, čo sme si vybalili veci, vydali sme sa na prechádzku po okolí, zakončenú večerou v podniku Pizza Piazza v Plešivci. Reštaurácia je vkusne zariadená a zameraná na taliansku a stredomorskú kuchyňu. Okrem toho sa tu dajú nakúpiť talianske suroviny, od cestovín, cez olivové oleje až po kapary, či rajčinové pasty.







V priebehu niekoľkých minút po príchode sa pri našom stole zastavila milá obsluha, rozdala nám jedálne lístky a my sme začali vyberať. Ivona si vybrala Plnené šampiňóny s talianskou salámou, klobásou, mozzarelou na zelenom šaláte s pizza chlebíkom (5.90 €), ja som si dal Paradajkovú polievku s mozzarellou (1.50 €) a Pizzu Marche (s talianskymi salámami a klobásou, olivami a kaparami) (4.10 €). Jedlá prišli v primeranom čase a prekonali naše očakávania. Polievka bola výborne ochutená, nepresladená, pizza chrumkavá s výbornými pikantnými salámami, a obrími (na naše pomery) kaparami. Obsluha pokračovala vo výbornej práci a z podniku sme odchádzali dobre najedení, s príjemným pocitom. Ak pôjdete cez Plešivec, určite sa tu zastavte. Chutné jedlá v peknom prostredí za viac ako dobré ceny. Tak si predstavujem fungujúci podnik.







V nedeľu ráno sme sa busom odviezli z Gemerskej Hôrky do Plešivca a vyrazili na niekoľkohodinovú túru smerom k jaskyni Domica, ktorá sa nachádza na maďarskej hranici, neďaleko obce Kečovo. Ono vlastne, ak nemáte auto, dostať sa do jaskyne a späť, z okolitých miest je takmer nemožné, autobusy idú dvakrát za deň a ich odchody kolidujú s dobami vstupov do jaskyne, takže podpora turizmu prekvitá. Konieckoncov, na fotkách vidno bezútešné okolie jednej z našich najkrajších jaskýň. Keď sme si spomenuli na minuloročné potulky Moravským krasom, ani sa nám nechcelo porovnávať, čo všetko bolo u našich susedov lepšie.


Samotná túra by bola fajn, kopčeky a lúky sú za slnečného počasia priam malebné, horšie to však je s turistickým značením. Žltá sa podchvíľou stráca ako voda v krasovom podloží a to najmä na strategických miestach. Z pohodovej prechádzky sa stal orientačný pochod s rozloženou mapou a GPS-kom. Bez mapy a navigácie alebo aspoň buzoly, by sme zaručene skončili v niektorej z okolitých dedín alebo v Maďarsku. Celkovo trikrát sme úplne zišli z trasy a vynorili sa na nečakaných miestach. Záverečný úsek sme mimo plánu absolvovali po červenej značke z Kečova, pričom posledný kilometer vedie cez diviakmi masívne rozrytú lesnú cestu, kde sme sa čochvíľa obzerali, odkiaľ sa na nás vyrútia (rozumej diviaky).






Samotná jaskyňa je krásna a zaraďuje sa k prírodným výtvorom svetového významu. Spolu s maďarskou časťou Baradla, tvorí jaskynný komplex dlhý 25 km, pričom na slovenskom území sa nachádza iba jedna pätina. Napriek tomu určite stojí za návštevu a to aj v prípade, že sa kvôli nedostatku vody nepreveziete člnom v podzemnej riečke Styx. Všimli sme si však pomerne slabý výklad sprievodkyne (oproti excelentnému v Demänovskej jaskyni slobody), na niektorých úsekoch nefungujúce osvetlenie (pri kaskádových jazierkach), a zopár iných drobností, ktoré návštevníka nepríjemne prekvapia. Je pre mňa záhadou, prečo je také krásne miesto tak zanedbané a málo využívané.





Z Domice sme sa poobede odviezli do Rožňavy a trochu sa potúlali po námestí. Keďže sme boli od rána celkom slušne vyhladnutí, zašli sme do podniku Pizza Micio, ktorý mal od lokálnych celkom slušné referencie. Prišli sme však asi v dosť nevhodnom čase, keď bola kuchyňa vyťažená. Objednali sme si Vysmážaný syr hranolkami  a Hamburger, na ktoré sme čakali takmer plných šesťdesiat minút. Ako som tu už raz spomínal, môže sa stať čokoľvek, kuchyňu zachváti požiar, kuchárovi sa minie kokaín chuť do práce alebo nastanú iné nepredvídateľné okolnosti. Je však žiaduce oznámiť tieto okolnosti zákazníkom, prípadne navrhnúť nejakú kompenzáciu. Nám sa obsluha vyhýbala ako ostrovu Molokai a to i pol hodinu po dopití nápojov, čo je jav nevídaný. Ako píšem, jedlo fajn ale kým nám nepošlú poštou bažanta na víne, určite to bola naša posledná návšteva.






Z podniku sme sa vydali späť na námestie a odtiaľ taxíkom na rožňavskú železničnú stanicu, ktorá je trocha od ruky a pôsobí dojmom, že sa vďaka nekonzistentnosti časopriestoru na svojom mieste ocitla priamo z roku 1975.


P.S. Nabudúce Muráň, Tisovec a iné

20. 4. 2017

Kvačianskou a Prosieckou dolinou


Tento rok sme sa počas Veľkého piatku vydali na sever za výhľadmi, čerstvým vzduchom a svalovicou. Vďaka kamarátovi s vodičským oprávnením a vozidlom sme nemuseli vstávať ako nemŕtvi na potulkách a mohli sa ráno kultúrne vyspať. Po rannej hygiene a raňajkách sme vyrazili smerom do Kvačian.  Cestou to pri pohľade na hory vyzeralo na poriadny lejak a spopolnenie bleskom, táto perspektíva sa však po príchode na miesto určenia značne vylepšila. Dokonca sme videli aj tri slnečné lúče a kúsok oblohy.

V Kvačanoch na konci dediny pod lesom sa nachádza strážené parkovisko v cene 2 € za kus. Je to zároveň i  východiskový bod červenej turistickej značky, ktorá vedie cez Kvačiansku dolinu. Rozhodli sme sa pre trasu Kvačany - Oblazy - Veľké Borové - Svorad - Prosiecka dolina - Kvačany.  Okruhom zároveň vedie náučný chodník avšak číslovaný opačným smerom. V Kvačianskej doline sme boli poprvýkrát a je skutočne nádherná. Sú tu vybudované vyhliadkové mostíky z ktorých je do doliny parádny výhľad. Cesta je to nenáročná a i napriek nie práve katalógovému počasiu bola premávka turistov značná.




Po niečo vyše hodine sme prišli ku vodným mlynom Oblazy, ktoré sme už v minulosti navštívili ale smerom od dedinky Huty. Je to pekná pamiatka, o ktorú sa stará občianske združenie. Mlyn je plne funkčný a domácim slúži ako píla. Pobiehajú tu kozliatka a dva kocúry, pre pohodový výlet s deťmi úplná idyla. Dá sa tu kúpiť i pár suvenírov, prípadne prispieť združeniu na prevádzku. Keď Ivona nakŕmila mačacích spoluobčanov, pokračovali sme v ceste smerom Veľké Borové.






Tento úsek vedie čiastočne po asfaltovej ceste a v strede dediny narazíte na penzión Borovec, v ktorom sme sa síce nezastavili ale vyzerá prívetivo a na prípadný odpočinok alebo obed má výbornú polohu. Na lúkach nad dedinou, smerom k Svoradu sa nachádza družstvo a cestička je tu vďaka kravičkám bahnistá a výrazne aromatická. Nakoniec sme však bažiny úspešne prekonali a vošli do druhej doliny.



Je podstatne tichšia ako predošlá a aj frekvencia turistov bola počas nášho prechodu ďaleko nižšia. Dosť nás to potešilo, pretože sa tu nachádza zopár úsekov, kde môžu turisti prechádzať vždy iba jedným smerom. Nájdete tu zopár rebríkov, úsekov s reťazami aj chodníkov nad potokom. Dolina má trochu ponurú atmosféru, ktorá je umocnená zvláštnou akustikou, ktorá akoby tlmí všetky zvuky. Je však tiež zaujímavá a pekná, avšak iným spôsobom. Prechod cez ňu nám trval pomerne dlho, prechod z kancelárskeho ekosystému do voľnej prírody predsa len vyžaduje určitú adaptáciu.







Posledný úsek okruhu od ústia doliny späť do Kvačian ponúka pohľadnicové scenérie s Liptovskou Marou v popredí a štítmi Nízkych Tatier za ňou. V podvečerných zábleskoch slnka skutočný sen fotografa. Záverečný kilometer trasy má celkom svižné stúpanie, takže na parkovisku v Kvačanoch, sme boli celkom radi, že je koniec. Podľa hikeplanneru má trasa 16.2 km, a keďže to bola prvá tohtoročná dlhšia túra, dala nám trošku zabrať. Stála však za to a určite sme tu neboli poslednýkrát.



Ešte pred cestou na ubytovanie sme sa zastavili v pivovare/penzióne Brontvai, lebo únava neúnava, varí sa tam pivo, ideme dnu. Priestory sú to veľmi pekné a útulné. Ceny sú pomerne vysoké ale pivo je vynikajúce. Ivona si dala Jantár (červený ležiak) a ja Golfák (ležiak ochutený žihľavovým čajom). Ak sa Vám táto kombinácia zdá pritiahnutá za vlasy, verte, že je to výborný ležiak s bylinnými tónmi, podľa mňa ako stvorený na leto.  Ak sa v týchto končinách vyskytnete, zastavte sa minimálne na pivo.





Po krátkom presune a navigačnej porade na recepcii (kvôli parkovaniu), sme sa ubytovali v penzióne Rotunda, ktorý sa nachádza v centre Liptovského Mikuláša. Apartmán o rozlohe 76 m2 za 60 € na noc sa ukázal byť ako slušná voľba. Zariadenie síce podliehalo divokému duchu 90-tych rokov ale apartmán je plne vybavený a v pohode sa v ňom vyspí aj päť ľudí. Okrem toho je majiteľ veľmi prívetivý a za 3,70 € dostanete veľmi dobré raňajky.


Po ubytovaní a uvedení do civilizovanej podoby sme sa vydali do neďalekého pivovaru s reštauráciou nazvaného Liptovär. Keďže bola sobota večer, stôl som poistil rezerváciou cca hodinu vopred. Interiér bol zariadený útulne ale nevedel som sa rozhodnúť, či má pripomínať salaš alebo českú hospodu. Obsluha nás po príchode usadila, rozdala jedálne lístky a po chvíli sme si objednali pivo. Prišlo o chvíľu a nesklamalo. Ja som si dal Mikul IPU 14° (2,20 €/0,4 l), Juro pil Svätlý Mikuláš 12° (1,90 €/0,5 l) a Ivona Slafko 12° (2 €/0,5 L). Moja IPA bola na veľmi slušnej úrovni, konieckoncov v priebehu večera som zvládol tri kúsky. Ivonino Slafko je hybridné pivo vyrobené z ležiakových chmeľov avšak vrchným kvasením. Nechutnal som, no Iva si pochvaľovala a keďže na ležiaky je dosť zaťažená, plne dôverujem jej úsudku :) Juro bol so Svätlým Mikulášom spokojný a chutil aj mne.




Medzičasom sme si objednali jedlo a kým sme dopili, večera pristála na stole. Konkrétne Hovädzia sviečková na smotane (6,90 €), Pivársky hovädzí  guláš (7,90 €) a pre mňa Pivárske drievko (4,90 €). Sviečková podľa Jurka dobrá, mäso jemné, knedľa nadýchaná ale omáčka príliš jemná, mohla byť viac zeleninová a menej smotanová. Podobná situácia sa vyskytla aj u mojej drahej. Guláš so žemľovou knedľou bol na úrovni. Mäso mäkké akurát, dostatok dobre ochutenej šťavy, knedľa bez výhrad. Ivona sa vyjadrila, že chuť mohla byť celkovo výraznejšia, takpovediac hospodskejšia. V oboch prípadoch je to však otázka preferencií a nevyjadruje to kvalitu jedla. Moje drievko obsahovalo klobásu, sušenú šunku, slaninu a tlačenku. Chuťovo boli výrobky priemerné, neurazili ale ani neohúrili. K mäsu som nedostal nijaké prílohy ani chlieb či pečivo (ak nepočítam tri krúžky cibule a jednu feferónku). Dajú sa priobjednať, na čo ma však obsluha neupozornila vopred. Bolo by to vhodné, keďže je nepravdepodobné, že by som na večeru slaninu zajedal klobáskou. Pri objednávke chleba sa ma čašník opýtal, či si prajem normálny alebo domáci. Vybral som domáci, zopár chlebíkov som upiekol, tak som bol prirodzene zvedavý, ako im to ide. Nejde. Neviem, možno išlo o nejaký experimentálny bochník. Konzistenciou a farbou cesta i kôrky totiž najviac pripomínal vianočku so zrniečkami. Pomerne hutný, mdlý, bez akejkoľvek chuti. 




Moji spolustolovníci si objednali po hlavnom jedle aj dezerty, Palacinky s čokoládovou náplňou (3,60 €) a Lievence s pivnou marmeládou (3,60 €). Obaja boli spokojní, Ivonina voľba lievancov však bola lepšia, boli skutočne vynikajúce. Cesto nadýchané, dobre ochutené, pivná marmeláda nepresladená. Juro si k palacinkám objednal Dubliner 13° (2,40 €), čo by mal byť írsky stout. Prišiel mu nápoj, ktorý konzistenciou a "penou" pripomínal kofolu a chuťou stout zriedený s vodou v pomere 1:1. V porovnaní s ostatnými pivami úplne nepochopiteľný počin. Vrátil ho čašníčke so všetkou slušnosťou, keby také niečo priniesli írskej partii z Dublinu, tak im lads zapália podnik a následne celý Mikuláš s priľahlými dedinami. Ako kompenzáciu za nepitné pivo sme všetci traja dostali panáka pivovice.



Jedna návšteva je niekedy na objektívne zhodnotenie málo. Celkovo mi podnik prišiel nadpriemerný. Čistý, útulný priestor zariadený v trochu neurčitom štýle. Pohotová a pozorná obsluha, schopná vyriešiť aj mierne konfliktnú situáciu je veľké plus. Jedlo bolo dobré až veľmi dobré, avšak domáci chlieb naproti tomu biedny. Väčšina ochutnaných pív bola veľmi dobrá avšak Dubliner príšerný. Ak bude príležitosť, určite sa sem vrátim a dám si stout s domácim chlebom, len tak, zo zvedavosti, či to bola náhoda alebo štandard.

V sobotu ráno sme si dali v penzióne Rotunda výborné raňajky a vydali sa k Vrbickému plesu, ktoré je najväčším jazerom v Nízkych Tatrách. Po asi polhodine blúdenia v rozostavanej Jasnej sme našli turistický rázcestník a následne aj pleso. Je veľmi pekné, v jeho okolí sú vybudované lavičky, preliezky pre deti a v porovnaní s rušným lyžiarskym strediskom je to priam meditačné centrum. Keď sme sa pokochali vodou a okolím, išli sme navštíviť Demänovskú jaskyňu slobody, najdlhší  slovenský jaskynný systém.



Určite stojí za návštevu, prírodné scenérie s krásnymi jazierkami i podzemnou riekou výborne doplnil odľahčený komentár sprievodcu. Horšie to bolo s disciplínou niektorých návštevníkov, pre ktorých sa dodržanie piatich základných pravidiel počas šesťdesiatich minút nezlučuje s ich predstavou slobody, demokracie, ľudských práv, atď, atď... Slovom, nevychovaná sedlač. Jura napadlo, aké by to bolo, predstierať agenta jaskynnej polície (oddelenie Národného geologického ústavu) a s kamennou tvárou (!) udeľovať nevychovancom pokuty za obchytkávanie kvapľov. Smial som sa tej predstave ešte po pol hodine.

Na záver výletu sme sa rozhodli najesť v centre LM, v podniku Restart Burger. Ukázala sa to byť výborná voľba. Príjemný, útulný priestor s nápaditými detailmi a príjemnou obsluhou. Prišli sme do takmer prázdneho podniku, ktorý sa však počas našej návštevy výrazne zaplnil a evidentne tu má dobré meno. Objednali sme si nápoje  a následne aj jedlo. Burgre prišli po cca 15-tich minútach a boli vynikajúce. Ivona mala kurací Sweet and Chilli burger (5,15 €), Juro vybral NY Burger (6,95 €) a ja som zvolil Blue Joe Burger (6,95 €) s modrým syrom. Všetky burgre prišli so 150g porciou výborných hranoliek s kečupom. Najedol som sa výborne, chutná, nerozpadávajúca žemľa, kvalitné mäso i syr, všetko v najlepšom poriadku. Servítky i vlhčené obrúsky. 





Po burgroch sme si dali ešte mliečne šejky so zmrzlinou. Čokoládový a vanilkový. Čakali sme o niečo dlhšie , no výsledok stál za to. Takto si predstavujem fungujúci podnik, ktorý má jasný koncept a vedie ho človek, ktorý vie, čo chce. Restart burger existuje aj v Poprade a ďalší sa chystá v Košiciach. Way to go, jeden by som prijal aj v Nitre.


Ďakujem snúbenici aj Jurovi za parádny výlet a rozhodne Vám odporúčam vydať sa po našich stopách.