24. 9. 2017

Ostrava

Pôvodne sme sa chceli pozrieť na Pustevny ale Radegast bol proti tomuto nápadu, a tak sa na dve noci stala naším prechodným domovom práve táto metropolitná oblasť, v ktorej mám korene. Ostrava samotná má cca 300 000 obyvateľov a vznikla postupným zlúčením až 33 obcí. V bývalom centre baníckeho a hutníckeho priemyslu sú už bane zatvorené a z hutníckeho priemyslu je v prevádzke iba niekdajšia Nová Huť, v súčasnosti patriaca medzinárodnému koncernu. Napriek tomu má mesto neopakovateľnú ponuro-industriálnu atmosféru, ktorá nemusí každému vyhovovať, no nám sa dostala pod kožu.



Obyvatelia pochádzajúci z generácií tvrdej driny sú tak trochu drsnejší, mĺkvejší a stručnejší, čomu zodpovedá aj zvláštne nárečie, vyznačujúce sa skracovaním dlhých slabík. Nikto nám však nedal po pysku a všetci, s ktorými sme prišli do styku, boli milí a ústretoví. Jednoducho povedané, ľudia sú tu rázovití ale fajn.

Po ubytovaní sa v hoteli Veronika, sme vyrazili na krátky prieskum centra mesta. Zašli sme na cesnačku a pivo do reštaurácie U skákavého poníka. Je to nefajčiarsky podnik s vlastným pivovarom. Varia tu veľmi dobrý ležiak Qásek a cesnačku podávajú s vajíčkom, olomouckými syrčekmi a krutónmi (40 CZK). Veľmi príjemná kombinácia, už som odskúšal doma, budem praktizovať.



Po občerstvení sme zavítali do Ostravského múzea situovaného na Masarykovom námestí. Okrem stálych expozícií , historickej a prírodovednej sme vystihli aj dychberúcu výstavu maďarskej porcelánky Herend. Múzeum rozhodne stojí za návštevu a najmä historická časť vám  priblíži charakter tejto oblasti.






Keďže večer sa celkom slušne rozpršalo, zašli sme do "Poníkovho" sesterského podniku, nazvaného Hobit Club (majiteľ je zjavne fanúšikom Tolkiena). Tak ako v reštaurácii, aj tu bolo príjemne a útulne. Dali sme si pár lokálnych pív a výborný pivný hovädzí guláš s chlebom (129 CZK). Ak pôjdete okolo, zastavte sa minimálne na jedno točené. Okrem toho Hobit disponuje nečakaným arzenálom rumov (to si z Pána prsteňov nepamätám), z ktorých som si pred odchodom vybral Kraken z Trinidadu. Bol taký dobrý, že som takmer netrafil do hotela.

Sobotné ráno sme začali raňajkami v bistre La Petite Conversation. Príjemný malý podnik s úslužnou obsluhou a uvoľnenou atmosférou. Ivona si dala tuniakový sendvič a ja praženicu so šampiňónmi a nivou. Na pitie sme obaja zvolili zelený čaj. Jedlo prišlo o chvíľu a nebolo mu čo vytknúť. Sendvič bol vyvážený, akurát šťavnatý, praženica s nivou a hubami sa ukázala byť dobrou kombináciou chutí v dostatočnom množstve. Za celkovú útratu niečo málo cez 200 CZK to bol skvelý začiatok dňa.




Najedení sme vyšli na vyhliadkovú vežu ostravskej radnice. Síce som sa hore trocha kŕčovito držal zábradlia, no krásne pohľady na mesto prevážili môj stres z výšky a dokázal som si to užiť. Potom sme sa však presunuli do areálu Dolních Vítkovic a to už bola iná káva.








Dolní Vítkovice sú národnou kultúrnou pamiatkou a zahŕňajú rozsiahly priemyselný areál železiarní s unikátnou industriálnou architektúrou. Vznik železiarní siaha až do roku 1830, kedy začala na podnet olomouckého arcibiskupa Rudolfa fungovať huta, neskôr koksovňa. Celkovo tu bolo počas rokov v prevádzke šesť vysokých pecí, pričom posledná bola odstavená v roku 1998. V roku 2008 sa oblasť dostala na zoznam Európskeho kultúrneho dedičstva. Od roku 2012 bola spustená prvá časť projektu zameraného na sprístupnenie areálu verejnosti.


Do areálu sme vošli podchodom zo zastávky Důl Hlubina, ktorý je takou malou galériou pouličného umenia. Kúpili sme si lístky na 2-hodinový okruh spojený s výkladom a pobytom na rozhľadni a kaviarni nazvanej Bolt Tower, ktorá bola postavená na vrchu vysokej pece v roku 2015. Už pri pohľade na oceľové schodiská  a plošiny ma pochytila mierna nervozita a pri samotnom výstupe ku kaviarni som mal dojem, že sa zvalím na schodisko a odnesú ma až záchranári s kusom oceľového zábradlia v zovretých dlaniach. 

















Život je však o prekonávaní prekážok a okrem týchto stresujúcich (pre mňa) momentov, bola prehliadka nesmierne zaujímavá a výklad plný informácií. Ak vás bavia industriálne priestory spojené s trochou faktografie, nenechajte si Dolní Vítkovice ujsť. Na druhej strane, ak máte strach z výšok, je minimálne výstup do kaviarne na zváženie. Okrem vysokej pece s rozhľadňou sa v areáli nachádza niekdajší plynojem, v ktorom je v súčasnosti multifunkčná aula, 6-ta energetická ústredňa s expozíciou, učebňami  a Malým světem techniky. Od roku 2014 je v prevádzke moderné centrum vedy s názvom Svět techniky. Areál  je každoročne dejiskom známeho festivalu Colours Of Ostrava.


Po industriálnom zážitku z niekdajších železiarní sme sa vybrali navštíviť Hornické muzeum Landek Park, vybudované pri odstavenej bani Anselm a s rozlohou 10 ha je najväčším múzeom v českej republike. Pod 40 metrovou ťažobnou vežou sa v hĺbke 15 metrov nachádza celkovo 250 metrov štôl. Komentovaná prehliadka popisuje ťažbu uhlia od konca 18-teho storočia až po rok 1990. Je veľmi autentická a ak netrpíte klaustrofóbiou, vyskúšajte. 






Nadzemná expozícia zahŕňa retiazkovú šatňu, umyváreň (kam sme sa však nedostali) ale aj expozíciu rekonštruovaného sídliska lovcov mamutov. Okrem toho tu je samostatná expozícia banského záchranárstva, ktorá patrí k najväčším svojho druhu na svete. Sprevádza ňou dlhoročný pracovník záchrannej služby a je veľmi pútavá. Netvrdím, že je to pre každého, najmä pre deti to musí byť pomerne nudný zážitok,  no ja som bol uchvátený.



Večer sme sa ešte zastavili na vyhlásenej klubovej Stodolní ulici na slušnú pleskavicu za pár korún a zašli sa pozrieť na vysvietenú radničnú vežu. Suma sumárum, Ostrava je fajn a určite sa do nej vrátime. Viem, že sa to tu z foodblogu pomaly mení na cestovateľské zápisky ale sľubujem, že v dohľadnej dobe bude aj nejaký recept. Predtým vám však ešte čo-to zreferujem o krátkom pobyte v Hrabušiciach a Tatranskej Lomnici.




P.S. Podstatu regionálneho "krátkeho nárečia" bez dĺžňov a miestneho naturelu najlepšie vystihuje tento vtip:

Přijde chlápek na nádraží, sehne se k okýnku a ríká "Listek, pičo"

Slečna na něj pohlédne a ptá se "Ostrava nebo Frýdek?"

21. 7. 2017

Berlín


Po potulkách Slovenskom sme sa rozhodli navštíviť Berlín, ktorý sme obaja chceli vidieť už dávno. A správny čas nastal, keď sme našli spiatočné letenky za 40 € za kus. Takže sme zohnali ubytovanie, ktoré už také lacné nebolo, pobalili si nevyhnutné a v daný termín zamierili na bratislavské letisko. Skontrolovali ma, ako keby som sa volal Daniel Escobar Stančík, možno počuli, že som varič a to ich zmiatlo. Keďže sa  však nijaký efedrín nekonal, zamierili sme k odletovým bránam. Hodinový let prebehol bez problémov a my sme sa vynorili z letištnej haly Berlínskeho Schonefeldu.


Doprava

Priamo na letisku sme si kúpili Berlin Welcome Card, ktorá stojí 41 € na osobu na päť dní. Okrem verejnej dopravy vrátane liniek na letisko vás oprávňuje na pomerne slušné množstvo zliav. Sieť S-bahnov, U-Bahnov, busov, lokálnych vlakov a neviem čoho všetkého funguje spoľahlivo a frekvencia spojov je vysoká. Karta je papierová a označíte si ju klasicky v strojčeku pred prvým použitím. Pred samotným vstupom, napr. do U-bahnu, neprechádzate cez nijaké turnikety a počas piatich dní nás nik nekontroloval. Okrem verejnej dopravy domáci masívne využívajú bicykle a stretávate ich na každom kroku.






Ubytovanie

Bývali sme v hoteli Ivberg, ktorý sa nachádza v Charlottenburgu, má tri hviezdičky a noc nás stála 34.5 € na osobu. Izba bola čistá, dobre vybavená a pomerne priestranná. Raňajky stáli 10 € na osobu, takže sme sa rozhodli nakúpiť si sami, prípadne zájsť niekam do bistra. Ľudia na recepcii boli trošku nevrlí a úplne najväčším prekvapením bolo spoplatnené wifi v cene 5 € na deň. V dobe, keď na Slovensku už aj bača, ktorý predáva žinčicu, ponúka pripojenie zdarma, som bol v šoku. Ako sa ukázalo, v Berlíne to vôbec nie je ojedinelý jav. Ak by ste chceli na ubytovaní ušetriť, nájdete tu veľké množstvo slušných hostelov a ak si niečo vyberiete s dostatočným predstihom, možno získate aj izbu pre dvoch.



Ľudia

Celkovo na mňa pôsobili príjemným dojmom, uvoľnene a paradoxne vyzerali menej stresovaní, ako v Nitre. Možno je to aj tým, že nie je nijakou výnimkou stretnúť na ulici alebo v metre človeka s pivom v ruke (napriek tomu, že je to v metre zakázané, nik nerieši). Berlín je multikultúrny, no v súvislosti s aktuálnym dianím vo svete, sme nič nezvyčajné nezažili. Iste natrafíte na hlučných puberťákov, opilcov a podobne ale nie je to nič, čo by prevyšovalo situáciu v Nitre, keď je termín vyplácania sociálnych dávok a spoluobčania z Orechovho dvora majú bašavel po celom meste, prípade sa hrá hokej a vám sa pošťastí stretnúť na sračky zhulákaných fanúšikov. Po anglicky sme sa dohovorili s každým.



Mesto

Sa nám obom páčilo, má zvláštnu atmosféru, ktorá je ťažko popísateľná. Je tu samozrejme nepreberné množstvo kultúrnych pamiatok, architektonických zaujímavostí a veľa zelene. Videli sme Berlínsky múr, Víťazný stĺp , či Brandenburskú bránu, úžasnú Berlínsku katedrálu, či židovskú štvrť. Vyviezli sme sa na televíznu vežu a prešli sa po Alexaderplatze, kde práve prebiehal týždeň africkej kultúry. Za zmienku stojí aj hlavná stanica, prestížna Kurfursterdam alebo Sony centrum. Slovom, pokojne sa tu môžete motať aj týždeň a stále budete mať čo vidieť.



















Jedlo, pivo, čokoláda, mačky a iné

Currywurst je ikonou Berlína a ide vlastne o párko-klobásu podávanú so zmesou kari korenia, kečupom, majonézou a buď pečivom alebo hranolkami. Narazíte naň na každom kroku a ceny sa pohybujú okolo 4 €. Bol som zvedavý na túto zvláštnu kombináciu a nie je to zlé. Jasné, nie je to žiadne kulinárske umenie, nie je to zdravé, je to fastfood jak noha ale raz čas vás to nezabije a zasýti. Odporúčame stánok neďaleko budovy Reichstagu, je čistý, oblsuha príjemná a má vlastné posedenie.



Ako som spomenul, na námestí pod televíznou vežou prebiehal festival africkej kultúry a jeho súčasťou boli stánky s jedlom reprezentujúce jednotlivé krajiny. Ivona tu jedla dvakrát, ja raz a bola to veľká spokojnosť. Za cca 5 € sa tu dalo slušne naládovať. Najviac ma prekvapil opekaný zelený banán (plantain), ktorý bol v kombinácii s arašídovou omáčkou skutočne parádny a príjemne zasýtil. Ivona bola spokojná s oboma návštevami v porovnaní z kontroverzným zážitkom z etiópskej reštaurácie to bolo veľmi dobré.






Pred cestou sme si obaja vyhliadli reštiku, ktorú by sme radi navštívili. Ja som mal zálusk na maljské bistro Seri Melayu, ktoré však malo kvôli ramadánu posunuté otváracie hodiny a tým pádom sme sa doň nedostali. Ivona sa tešila do podniku Bejte-Ethiopia, ktorý má výborné referencie. Ivonine i moje doterajšie skúsenosti z africkej kuchyne boli pozitívne a to bol vlastne kameň úrazu. Keďže ako európania príliš nerozlišujeme medzi jednotlivými africkými krajinami (šak je to Afrika), vopred sme si nenaštudovali, čo si vlastne ideme objednať.




Priestory reštaurácie sú útulné a napriek tomu, že sme nemali rezerváciu veľmi milá obsluha nám našla jeden malý stolík. Ivona si dala výborné mangové pivo podávané v miske z tekvice alebo podobného plodu. Na jedenie si objednala šošovicovú polievku 4 € a Kitfo 12 €, čo je tradičné etiópske jedlo a jedná sa vlastne o tatarák marinovaný v chili a podáva sa s bylinkovým maslom a etiópskym chlebom. Ten má podobu francúzskej palacinky, býva vyrobený z obilniny teff prirodzeným kvasením, a tým pádom je dosť kyslý. Ja som si vybral Fir-fir ke-matim gar 12 €, čo sú vlastne kúsky hovädzieho v pikantnej omáčke natrhané spolu s chlebovou palacinkou a malým rajčinovým šalátom. Ako prvá došla polievka, ktorá bola fajn ale trochu nevýrazná , preto sa k nej kyslý chlieb celkom hodil. Potom prišli hlavné jedlá a musím napísať že nám nechutili. Jednoducho etiópska kuchyňa nebude naša šálka kávy. Ivonine kitfo bolo štipľavé ako čert, takže som ho nevládal zjesť ani ja a bylinkové maslo obsahovalo niečo, čo sa mi vyslovene protivilo. Moje hovädzie mäso bolo celkom fajn ale v kombinácii s kyslou palacinkou to bolo minimálne zvláštne. Nedojedli sme, vypýtali účet a zanechali traumatizovanú obsluhu napospas osudu. Ešte raz zdôrazňujem, bola to najmä naša chyba, nepreštudovali sme si o jedlách nič. Priestory sú pekné, ľudia srdeční a jedlo podľa okolitých spokojných hostí pripravené správne a s láskou. Nám však nebolo po chuti.






Omnoho pozitívnejším zážitkom bola návšteva malého obchodíku BierLaden s lokálnymi pivami, na ktorý sme natrafili úplnou náhodou. Prívetivý mladý majiteľ, dobré pivá a neďaleký park zaručili pohodový podvečer. Ak pôjdete okolo, zastavte sa. Navštívili sme aj múzeum čokolády Ritter-Sport, ktoré je spojené s predajňou a cukrárňou a ak máte slabú vôľu, odídete odtiaľ s vrecom čokolád najrôznejších príchutí. Pekné a chutné ale tak maximálne raz do roka.









Poslednou zmienkou z tohto výletu je mačacia kaviareň Pee Pees Katzencafé, ktorej návštevu odporúčam naozaj iba ak máte radi mačky a povznesiete sa nad trochu fanatickú výzdobu. Mačací obyvatelia spali a ukázali sa iba sporadicky, skontrolovať či je všetko v poriadku. Ak by ste sem zavítali, vyskúšajte domáce koláče, ktoré sú veľmi slušné.
Toľko k Berlínu, ktorý je zaujímavý a určite sa doň vrátime. Ak máte vlastné zážitky a tipy, privítam ich v komentoch.






P.S.


Nájsť v Berlíne internetovú kaviareň s funkčným excelom a tlačiarňou je na počudovanie veľmi náročná úloha, najviac ma ohromil podnik Digital Eatery Microsoft, kde nemali plnú verziu excelu a ani tú tlačiareň. Ivona si tam aspoň dala slušný sendvič.



P.P.S.

Ceny v potravinách (Lidl) alebo v dorgérii (DM) sú podľa voľného odhadu v priemere o cca 10 % nižšie ako u nás, rozhodne nie vyššie. Pri niektorých výrobkoch  (napr. zubná pasta z DM) dokonca polovičné