8. 1. 2019

Zhrnutie


Tento spektakulárny blog som začal písať pred desiatimi rokmi. Práve vošli do platnosti eurá, v Štátoch začal úradovať prvý afroamerický prezident a u nás zasa známy ostrostrelec a legendárny premožiteľ Muftyho, starý ujo (tentokrát premoživší Ivetu R.).  Inšpirovaný dianím vo svete a najmä Martinom Kucielom aka pánom Cuketkom, rozhodol som sa prispieť svojou troškou do mlyna foodblogerskej scény, ktorá na Slovensku takmer neexistovala. Odvtedy pretieklo v rieke Nitre veľa ťažkých kovov a nastal čas urobiť stručné zhrnutie uplynulej dekády.

Do kuchyne som sa dostal cca vo svojich dvadsiatich rokoch pri prvých pokusoch upiecť požívateľnú pizzu. Odvtedy sa moje znalosti a zručnosti mierne zlepšili a varenie sa mi stalo koníčkom a určitým druhom oddychu. Prečítal som množstvo časopisov a kníh, spoznal zástup zaujímavých  ľudí, za všetkých spomeniem Viktora Klima, ktorý ma svojho času prichýlil na svojej výbornej stránke. Navštívil som mnoho reštaurácií, festivalov, stretnutí. Keďže som od výroby introvert, gastronómia mi do určitej miery pomohla v komunikácii so svetom.  V širších súvislostiach zmenila moje nazeranie naň.

Varenie samotné ma naučilo lepšie plánovať, zadeliť si čas, myslieť dopredu ale aj improvizovať a dbať na pôvod a kvalitu potravín. Je to zvláštna disciplína ľudskej činnosti, ku ktorej ak si nájdete vzťah, už vás pravdepodobne nikdy úplne neopustí a bude ovplyvňovať vaše rozhodovanie v mnohých oblastiach. Môže vás naučiť celkom slušne hospodáriť aj neuroticky pokrikovať na ľudí, ktorí sa vám ponevierajú po kuchyni. Multitasking sa pre vás stane úplnou samozrejmosťou a na jedincov, ktorí nedokážu pripravovať aspoň dve jedlá naraz sa začnete pozerať so zhovievavým úsmevom.

Aj napriek obľube ázijskej kuchyne som sa postupne dostal k vareniu tých najobyčajnejších jedál postavených hlavne na lokálnych surovinách. Keďže ma to nikdy neťahalo k vysokej gastronómii, je to zrejme logický vývoj. Jednoducho sa snažím uvariť pomerne jednoduché jedlo čo najkvalitnejšie.  To isté sa týka aj reštaurácií. Napriek veľkému posunu k lepšiemu, mi stále chýbajú najmä obyčajné "hospody" s pár jedlami uvarenými na slušnej úrovni, servírovanými v príjemnom prostredí.  To je však na dlhšiu debatu.

Gastronomická/foodblogerská scéna za posledné desaťročie zaznamenala rozmach epických rozmerov so všetkými pozitívami i negatívami, ktoré to prináša. Vzniklo množstvo kvalitných blogov i stránok s pútavými článkami, prepracovanými receptami i fotografiami. Vyrástli tu zaujímavé  podniky, mnohé suroviny sú dostupnejšie, povedomie o kvalite a pôvode potravín vzrástlo. Na druhej strane, kto ešte nedal recept na  Jánošíkov mešec aspoň v lokálnej tv, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Tento hype má celosvetové rozmery, u nás iba nadobúda lokálne bizarné formy.

A tak sa dostávam k podstate tohto nezáživného textu. Skromným cieľom blogu bolo podnietiť záujem ľudí o jedlo a veci s ním súvisiace. Priniesť informácie, ktoré boli v danej dobe ojedinelé. Občas pobaviť, nementorovať, nebrať sa príliš vážne. Snáď sa to aspoň čiastočne podarilo. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je množstvo zdrojov, ktoré dosahujú skutočne profesionálnu úroveň, nebudem ďalej nosiť svoje halúzky do parádneho lesa. Posledný príspevok som sem dal v apríli minulého roka, nikoho teda asi neprekvapí, že som sa rozhodol to zabaliť. Minimálne v rámci blogu o varení, pravdepodobne vás začnem otravovať s niečím iným, ale tým sa určite včas pochválim.

Rešpekt všetkým, ktorí to dočítali až sem :) *Drops mic*

2 komentáre:

  1. Aký nesmelý nadpis posledného blogu, každopádne ďakujem za dobré čítanie počas tých desiatich rokov. Prajem Ti všetko dobré

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veľa šťastia v ďalších aktivitách a ďakujem za tvoje originálne príspevky.

    OdpovedaťOdstrániť